Kakamega

Konečne môžem povedať, že som bola v Keni! Doteraz som totiž poznala len Nairobi a jeho predmestia, čo je niečo podobné ako bývať v Petržke a neopustiť Bratislavu ;-) Predminulý týždeň som sa pridala k "pre-mňa-veľmi-dobrodružnej výprave" do Západnej provincie, do mesta Kakamega. Obrázok hore je vzatý z Google Maps a tam si môžete pozrieť aj satelitnú snímku.

Mesto Kakamega v dňoch od 9. do 15.8. hosťovalo celonárodný Kenya Music Festival, ktorého sa zúčastnila aj skupina detí z našej školy. Ale o tom napíšem až neskôr... Teraz aspoň trošku o našej ceste...

Vyrážali sme z Nairobi okolo deviatej ráno. Pôvodný plán odjazdu o siedmej hodine rannej (po svätej omši o piatej a následných raňajkách) sa z mne neznámych dôvodov posunul o celé dve hodiny. Sme totiž v Afrike ;) Naozaj platí, že my v Európe máme hodinky, a tu majú ľudia čas :)

Z Nairobi do Kakamega je to asi 400 km. Na Slovensku po diaľnici by to trvalo tak štyri hodiny. Nám to tu zabralo desať! Hlavným dôvodom sú africké cesty. Len tak pre zaujímavosť, jazdí sa tu podľa britského systému, na ľavej strane. Z Nairobi do Kisumu, čo je vyše tri štvrtiny cesty, sme išli po celkom peknej, takmer európskej ceste. Počula som, že do diaľnic tu v Keni veľa investovala Čína, ale neviem o tom nič bližšie. „Naša“ diaľnica mala väčšinou len jeden prúd v každom smere a ako všetky cesty, bola bez akejkoľvek krajnice - cesty sú tu lemované chodníčkami vyšlapanými v hline alebo miernymi či strmšími priekopami. Ani po takej dobrej ceste sme však nemohli ísť rýchlejšie než osemdesiatkou, keďže sme cestovali veľkým autobusom (s troma radmi sedadiel na jednej strane a dvoma na druhej) a navyše nás v ňom bolo asi o päť osôb viac než by malo, plus kopec ťažkej batožiny. Našťastie sme mali výborného šoféra. Aj v tunajšej chaotickej a prudkej doprave som si s ním pripadala úplne bezpečne. A dokázal zacúvať do brány, ktorá bola len o dvadsať centimetrov širšia než autobus, a ešte ďalšie neuveriteľné kúsky.. ;-)

Od Kisumu sa cesty výrazne zmenili. Tu v Afrike sú väčšie či menšie diery na niektorých úsekoch tak nahusto, že nemá zmysel snažiť sa im vyhnúť, ale treba pozorne vybrať tie menšie a plytšie, keďže natriasanie a nadskakovanie nie je príjemné ani pre cestujúcich ani pre vozidlo. I keď v autobuse plnom detí sme si to celkom užívali a sprevádzali ho vhodnými pokrikmi :-). Ďalšou "prekážkou" na ceste sú spomaľovacie prahy, ktoré sú umiestnené skoro pri každej škole, nemocnici, trhu a ďalších zaľudnených miestach. Niekedy nasledujú až štyri za sebou a ak vodič dostatočne nespomalí, vyskakujú cestujúci aj pol metra nad sedadlo ;-) Bolo pre mňa veľkou záhadou, ako pri takej jazde dokážu niektorí chlapci spať, s hlavou len tak opretou o predchádzajúce sedadlo či dokonca o okno alebo len tak pokyvkávajúcou v rytme jám na ceste... A to ešte pri poriadne hlasnej hudbe a vykrikujúcich spolucestujúcich.

Výhľad z okna autobusu sa počas našej cesty výrazne zmenil. Nairobi je v poslednom období dosť suché a chladné, a jeho predmestia nie sú extra príťažlivé. Ako sme cestovali na severozápad, odbúdalo budov, múrov a plotov a pribúdalo zelene, polí a políčok a roztrúsených domčekov. Prvým úchvatným zážitkom boli pohľady dole do diaľky z náhornej plošiny, na ktorej leží Nairobi. Neskôr sme videli jazerá Naivasha, Nakuru a aj najväčšie africké - Viktóriino. Popri ceste sme zazreli stádo zebier a antilop. So sýtou zeleňou pekne kontrastovala červená pôda, typická pre tropické pásmo Afriky. A africkú idylku výborne dotváralo horúce zlaté slnko na bezoblačnej modrej oblohe.

Časom sa aj zatiahlo a zažili sme prvý dážď, ktorého nám bolo hojne nadeleného každého ďalšieho dňa, odkedy sme prekročili rovník. Tak sme medzi Kisumu a Kakamega prechádzali z južnej pologule na severnú a zase naspäť a mne ako vyštudovanej geografke sa pritom vždy srdiečko rozbúchalo od nadšenia ;-) Aj keď sme sa na chvíľu zastavili pri jazere Viktória. Ani vo sne mi nenapadlo, že raz budem stáť na tomto mieste, o ktorom sme sa v škole toľkokrát učili... Keby to nebola pravda, určite by som tomu stále nemohla uveriť ;-) Jazero je však tak veľmi znečistené, že ani miestni sa v ňom neodvážia kúpať...
Miestni obyvatelia si moc nepotrpia na estetiku - domčeky popri ceste, aj vo väčších mestách pôsobia dosť ošumelo - plechovú strechu majú rovnú (naklonenú dopredu, ktovie prečo - veď potom na nich steká všetka voda), farbu na stenách majú len tie jasno zelené s reklamou na safaricom - významného mobilného operátora alebo modro-biele propagujúce prací prášok omo. Úplne ma šokovali doslova betónové či plechové "búdy", ktoré sa pýšili ručne písaným nápisom business centre, internet and copy centre alebo mobile charging.

Na dedinách i v mestách ulice lemujú kopy odpadkov. Keď som sa snažila vysvetliť deťom, nech nevyhadzujú každý jeden papierik a iný odpadok oknom von z autobusu, pozerali na mňa veľmi nechápavo - vraj vonku je oveľa väčší neporiadok, tak prečo nie! Ľudia sú tu neuveriteľne neporiadni, teda čo sa odpadkov týka. Ešte aj miesta, ktoré sú pekné a čisté, nie sú také preto, že by tam ľudia neodhadzovali odpadky, ale preto, že niekto po nich upratuje. Aspoň ja mám taký dojem... Na druhej strane sú Afričania veľmi vynaliezaví a šikovní. Popri ceste napríklad stavajú rafinované drevené stojany, na ktoré ukladajú svoje plodiny určené na predaj. Aj samotný tovar radi ukladajú na seba, do malých či väčších pyramíd, napríklad pomaranče alebo zemiaky. Na každom trhu tu možno kúpiť pečenú kukuricu a cukrovú trstinu - len tak na zahryznutie. A ešte pražené arašidy, je to pochúťka :) Pod holým nebom majú pred svojimi stánkami vyložené pekné drevené postele či skrinky, elegantné sedacie súpravy, prútené výrobky alebo rôzne iné z kovu, drôtov, dokonca aj štupľov od malinoviek...

Veľmi veľmi ma mrzí, že nemôžem všetky tieto zaujímavosti doložiť fotkami. Už dávnejšie som totiž prišla o foťák, a to veľmi hlúpym spôsobom. Vzala som si ho raz so sebou na výlet do slumu a ešte sme sa tam ani nedostali a chcela som si čosi odfotiť, otvorím kabelku, a foťák nikde! Som ochotná veriť, že sa vyparil! Niekto mi dokonca spomínal čosi o čiernej mágii... Ale najskôr mi asi vypadol, keď som vystupovala z matatu, tunajšieho neveľmi pohodlného dopravného prostriedku, alebo mi ho niekto vybral keď som otvorila kabelku po peňaženku.. Tak či tak, môj skvelý milovaný foťák som trpko oplakala (nie až tak doslova, predsa len, bol to len foťák.. i keď môj obľúbený :/). Odteraz bude fotiek na blogu pomenej a nebudem mať na ne ani autorské práva. Tak prosím o ich rešpektovanie, keďže budú patriť buď Adi, alebo niektorému z tunajších kňazov...