Je až neuveriteľné, ako rýchlo ubehli posledné dva mesiace. Posledný trimester sme začali 6. septembra. Teraz nám do konca ostávajú už len tri týždne, z toho učiť sa bude len zopár dní...
Žiaci ôsmej triedy začínajú od utorka záverečné skúšky -
KCPE = Kenya Certificate of Primary Education, od ktorých závisí ich umiestnenie na stredné školy. Je to niečo ako naše maturity, ale na základnej škole. A všetko prebieha písomnou formou a testy - zadania, sú spoločné pre celú Keňu. Samotní ôsmaci to berú veľmi seriózne a už dlho sa poctivo pripravujú... Aby ich pri skúškach nikto nerušil, zvyšok školy bude mať náhradný program v areáli Langata, takže ani my sa učiť nebudeme. No a v polovici toho ďalšieho týždňa už začínajú skúšky pre ostatné triedy...
Pre mňa z toho vyplýva asi toľko, že nestihnem dobrať v mojich triedach to, čo by som chcela, pretože som rátala ešte s dvoma týždňami vyučovania. Budem sa musieť za svojich žiakov o to viac modliť, aby skúšky ako-tak zvládli...
Ale teraz pekne od začiatku. Po prvom týždni školy sme z našich Rising Stars vybrali 15 chlapcov, ktorých sme uznali za pripravených na prestup do hlavného centra Bosco Boys Kuwinda. Všímali sme si predovšetkým ich vyspelosť, zodpovednosť, schopnosť udržiavať si v poriadku svoje veci, správanie k ostatným chlapcom a k učiteľom, a tiež študijné výsledky... Po ich odchode bola Langata niekoľko dní veľmi pokojným miestom, a v triedach bola radosť učiť, keďže počet žiakov sa z cca 45 znížil na cca 30.
Po troch mesiacoch pobytu som sa konečne konečne naučila mená všetkých chlapcov v Langate. Postupne však prichádzali noví chlapci, ale našťastie už neviem rozoznať len dvoch nových chlapcov, bratov. V priebehu niekoľkých týždňov sa triedy opäť naplnili. Mám teraz v tretej aj piatej triede po 14 žiakov a dávajú mi veru riadne zabrať. Polovica chlapcov v tretej triede nevie čítať, ale v druhej triede pre nich nie je miesto a sú už príliš veľkí na to, aby boli v prvej. Ďalším rušivým prvkom pri učení je neustály nedostatok ceruziek, pier a zošitov. Chlapci ich strácajú, berú si navzájom a potom sa počas hodiny o ne naťahujú a hádajú. A nemôžeme im pokaždé dávať nové veci, pretože sa nikdy nenaučia si veci vážiť. Už dokonca dostali peračníky, napísala som im na ne mená, ale ani to moc nepomohlo. Nálepky s menami poodlepovali a niektoré peračníky sú už postrácané alebo poschovávané.
Naši chlapci sú veľmi podobní naším cigánčatám doma - veľmi živí, veľmi spontánni, srdeční a zároveň im akoby chýba zmysel pre to, čo sa patrí a čo nie, a čo je potrebné robiť. Asi preto, že ich učiteľom morálky bol tvrdý život v chudobe, na ulici, kde mali len to, čo si sami vzali, už akýmkoľvek spôsobom. Mám ich všetkých veľmi rada, ale to neznamená, že ma občas nevytáčajú. Môj pohár trpezlivosti už veľakrát pretiekol, ale vždy si to potom niečím vyžehlili, či už ospravedlnením, dobre urobenou úlohou alebo nevinným úsmevom :) Z tejto skúsenosti však viem, že ak mám problém zvládnuť v triede 15 detí, o viac sa už v mojej učiteľskej kariére nemusím vôbec pokúšať... :-P
Mali sme v centre aj zopár výnimočných prípadov. Niežeby každý chlapec nebol výnimočný, ale tieto sa naozaj vymykali z priemeru. Jedným z nich bol 14-ročný chlapec Twili, ktorý sa ani po niekoľkých rokoch v Bosco Boys nedokázal prispôsobiť životu v centre. Poslali ho teda naspäť ku nám. Ale keďže bol stále strašne špinavý, nevedel čítať ani písať, vlastne ani nehovoril po anglicky, bral ostatným chlapcom jedlo a nahováral ich, aby ušli z centra, tak sme ho už po niekoľkých dňoch poslali "nenávratne" domov. Veľmi ma to mrzelo, ale bolo to pre dobro ostatných chlapcov a zároveň sme ani nemali dostatočné prostriedky, kapacity, aby sme mu nejako pomohli...
Ďalší podobný prípad bol Samuel. Z domu ušiel, lebo ho mama doma bila. Nevedel ani slovo po anglicky. Neustále vyžadoval pozornosť, túlil sa k nám a bol veľmi zlatý. Okrem toho hudobne nadaný - len s rukami a ústami vedel vydávať také zvuky akoby hral na nejakom nástroji. Nechcel sa však kamarátiť s ostatnými chlapcami, nedbal na svoje veci - chodil strašne rozgajdaný a nakoniec sám ušiel z centra. Potom sa vrátil, ale ušiel znova a už neprišiel.
Smutným prípadom je Joel, o ktorom som už písala v jednom z predchádzajúcich príspevkov. Ušiel koncom minulého trimestra. Vrátil sa asi pred mesiacom, ale už ho neprijali. Bol to totiž už jeho štvrtý útek a počas svojho "pobytu" na ulici znova bral drogy. Nemohli by sme mu u nás pomôcť, tak ho môžeme už len zveriť do Božích rúk... Posledný chlapec, ktorého sme stratili, je Daniel. Prisiel len nedávno, spolu so šiestimi ďalšími chlapcami. Bol tichý, nenápadný... Zaradili ho do tretej triedy, ale vôbec nevedel čítať. Ušiel už po niekoľkých dňoch a nemáme o ňom žiadne správy. Toľko z "čiernej kroniky"...
Našťastie toho dobrého a veselého je u nás tiež požehnane. Máme veľmi šikovných chlapcov (nielen) v piatej triede. Veľmi dobre spolupracujú, sú celkom spoľahliví a zodpovední. Niektorí chlapci veľmi radi čítajú, niektorí veľmi radí kreslia a takmer všetci sú úplne "crazy about football" :-). Vždy ma rozosmeje, keď za mnou príde malý Jimmy alebo David s nejakou prosbou a začne "Excuse me, madam" :-). Nedávno sme dostali zopár šarkanov - to bolo radosti! Tak intenzívne sme ich využívali, že teraz sú už potrhané a polámané :-/.
A ako asi vyzerá náš všedný deň? Ráno odchádzame z Bosco Boys po šiestej hodine. Zvezieme sa autom s kňazom, ktorý v Langate slúži svätú omšu, ktorá začína 6:30. Ak sa naši chlapci dobre vyspali, tak "odušu" spievajú a znie to krásne, i keď občas trochu falošne. Po sv. omši nasleduje ranné upratovanie. Treba umyť dlážku v spálňach, jedálni, kuchani, v sprchách aj v domčeku pre učiteľov. Najskôr sa na zem vyleje niekoľko vedier vody, niekedy aj s nejakým práškom na čistenie. Potom sa zem vydrhne prútenými metlami a nakoniec sa handrami stiahne všetka voda preč. Vyzerá to dosť "živelne", ale funguje to :). Už to aj ja praktizujem v našom domčeku.
Keď je všetko hotové, stoly a lavice sú naspäť v "jedálni", zasadneme k raňajkám. Tie tvorí takmer vždy chleba (taký sendvičový, čo človeku zuby cvaknú o seba, keď doňho zahryzne) a horúci čaj s mliekom. Niekedy dostaneme aj roztierací syr. Hneď po ďakovnej modlitbe sa deti rozídu do tried a učitelia ich nasledujú. Vyučovacie hodiny trvajú 35 minút, po prvých dvoch je 20 minutová prestávka a po ďalších dvoch 40 minutová.
Cez voľné hodiny väčšinou doháňam prípravy do školy alebo opravujem zošity. Naši chlapci odo mňa chcú opravovať úplne všetko, čo píšeme do zošita, dokonca aj to, čo len opisujú z tabule. Radi vidia vo svojom zošite červené fajky a naopak neznášajú červené škrtance a ďalšie chyby. Keď im opravujem slohy, niektorí ich radšej znova prepíšu, aby som ich znova opravila, len aby tam nebolo toľko červeného. A popravde, je tam toho neúrekom. Keďže ja som patrila k tým "bezchybnejším" študentom (znie to strašne, ale hádam sa dá pochopiť, čo tým myslím), nikdy som si neuvedomila, koľko chýb sa dá v takom slohu alebo diktáte urobiť. A naše deti to majú tým ťažšie, že zväčša musia ovládať až tri jazyky - svoj materský kmeňový, potom svahilčinu a ešte aj angličtinu. Vôbec sa im nečudujem, že nevedia správne písať, ale chyby im predsa opravovať musím...
Po šiestej hodine sa deti prezlečú z uniforiem do "domáceho" a ideme obedovať. Každodenné githeri mi zozačiatku veľmi chutilo. Je to varená fazuľa a kukurica, pre školy dotovaná štátom. Naša pani kuchárka, Mama John (lebo má syna Johna :-)), do githeri pridáva ešte zemiaky, cibuľu, rajčiny alebo nejaké zelené listy, podľa toho, čo je zrovna k dispozícii. Odkedy som však zistila, že tie drobné čierne bodky nie sú korenie, ale chrobáčiky, ktoré naliezli do fazule a kukurice pri dlhom skladovaní, tak som postupne strácala apetít a teraz jem githeri už len ako pokánie za moje hriechy ;-) Ale snažím sa držať hesla, že čo ma nezabije, to ma posilní.
Po obede sa deti buď hrajú s hračkami, čo podostávali od rôznych sponzorov (stavebnice, puzzle, autíčka, stolové hry...), hrajú futbal na ihrisku, kreslia si, alebo všetci spoločne perú. Párkrát som dávala doučovanie v čítaní, ale moc sa to neujalo - najlepšie by bolo sadnúť si s každým chlapcom osobne, ale na to akosi neni čas... Z Langaty odchádzame okolo tretej. V pondelky, utorky a stredy chodíme navečer k sestre Mary Jane doučovať jej deti alebo robiť s nimi náramky z korálok. V nedeľu s nimi pozeráme nejaký film...
Poobedie väčšinou utečie rovnako rýchlo ako predobedie. Občas treba oprať veci, upratať čosi v domčeku, pozrieť maily, pripraviť sa do školy. Mali sme aj zopár hodín svahilčiny (vlastne zatiaľ len dve). Niekedy idem za chlapcami, keď majú hry - futbal, volejbal, basketbal a niekedy chodím doučovať matematiku. Nechápem, ako ich tí učitelia učia, keď šiestaci neovládajú násobilku a namiesto logického uvažovania žiaci radsej odpovede na teste natipujú, samozrejme zväčša nesprávne. Snažím sa rešpektovať ich zabehnuté postupy, ale niektoré veci počítajú tak pracne, že mi to nedá a preúčam ich na náš efektívny "slovenský" systém. Občas naše dni spestrí nejaká akcia s ďalšími dobrovoľníkmi, alebo nákup v neďalekom shopping centre. A vlastne kopec ďalších plánovaných i nečakaných udalostí, človek sa tu nikdy nenudí...
O pol ôsmej máme večeru. Tú si vychutnávame v spoločnosti saleziánskych prenovicov. Sú to celkom fajn chalani, hoci pôsobia oveľa vážnejšie ako naši "saleziánski adepti" doma, s ktorými sme sa toľkokrát dobre nasmiali... O pol deviatej je spoločný ruženec ktorí sa modlíme chodiac pred sochou Panny Márie. Je to veľmi pekný záver dňa. Po večernom slovku - príhovore idú chlapci pozerať správy alebo študovať. O desiatej sa ja musím s nimi rozlúčiť a odobrať sa do nášho domčeka, aby si na mne nepochutnali naše strážne psy. Večer som zväčša taká unavená, že pri písaní denníčka neviem po sebe prečítať, ak sa vôbec k nemu dostanem.
Tak asi tak to tu vo všeobecnosti vyzerá posledné dva mesiace... O niektorých konkrétnejších zaujímavých veciach sa mi, dúfam, podarí tiež čoskoro napísať... Na záver prosím o modlitby za našich "KCPE candidates", za nás dobrovoľníkov i za tunajších kňazov... Vaše modlitby veľmi potrebujeme a veľmi nám pomáhajú, verím tomu... Ja vám tiež prajem hojné Božie požehnanie vo všetkom, čo konáte podľa Jeho vôle...
Autobus bol tradične preplnený, viezli sme asi o 5 osôb viac ako by sme mali (veď kto by chcel ostať doma, keď sa ide k moru!). Minulý rok za to platili pokutu, tentokrát sme mali viac šťastia.. Cesta bola dlhá a spalo sa, kde sa dalo... A vďaka skvelému šoférovi, veselej africkej hudbe a pútavému výhľadu z okna sme si mohli už aj cestu celkom vychutnať :)
