Safari

Safari to nie je len cestovanie autom po savanách medzi divokými zvieratami. Safari znamená akúkoľvek cestu mimo domov, výlet...

Taký výlet sme si urobili aj my včera s našimi Vychádzajúcimi hviezdami :). Škola je už za nami, ale na prázdniny sa odchádza až budúci týždeň. Tak sme včera všetci päťdesiati (41 detí, pani kuchárka, my učitelia, Otec M. a Mama Ch., a šofér) nasadli do autobusu a vyrazili na safari :)

Už samotná cesta autobusom bola veľký zážitok. Sedeli po štyroch na dvojsedadlách, nadskakovali na každej jame na ceste, počúvali africké hity, spievali a vykrikovali na plné hrdlo a veľmi veľmi sa z nášho výletu tešili :-)

Twiga je po svahilsky žirafa. V Giraffe centre sme sa dozvedeli kopec zaujímavých vecí o žirafách - že niektoré majú biele ponožky, jazyk dlhý až 45 centimetrov, že niektoré majú vzory na tele v tvare hviezd a ich obľúbeným jedlom je lístie akácie - riadne ostnatého stromu, a pod... Dokonca sme mohli žirafu pohladkať aj kŕmiť akýmisi sušienkami. A videli sme aj korytnačky, ktoré však boli dosť zaspaté, keďže je tu teraz dosť veľká zima a oni sú studenokrvné živočíchy.

Ďalšou zastávkou našej cesty bol sloní sirotinec, alebo Elephant Orphanage, ktorý je súčasťou Nairobi National Park. Tu bol výklad v svahilčine, takže som rozumela ani slovo. Ale pohľad na malé sloníky (po svahilsky tembo), trikrát väčšie ako ja (do šírky :-P) mi úplne stačil :) Na posedenie vypili 5 litrov mlieka z fľaše, podľa môjho odhadu... A ohadzovali sa tunajšou typickou červenou hlinou a špliechali okolo seba vodu aj na okolostojace deti ;) A ešte sme videli aj veľkého živého nosorožca (kifaru).

Poslednou zastávkou nášho výletu bola krokodília farma - Mamba village. Malého krokodíla sme si mohli pohladkať aj chytiť do rúk - ani sa nepohol. Asi bol tiež trochu zamrznutý ako tie korytnačky. Veľké krokodíly boli bezpečne za pevným plotom, ale keď nejaký otvoril papuľu a zareval, deti od plota s krikom odskakovali ;-).

Nakoniec sme mali slávnostný obed, ktorý nám už vopred pripravila pani kuchárka. Krásne nám ho aj naservírovala, takže som si pripadala skoro ako v reštaurácii. V areáli krokodílej farmy boli aj ďalšie atrakcie - menšie deti sa vyšantili na skákacom hrade a staršie sa zviezli na ručne poháňanom kolotoči. Aďa sa odviezla na ťave (ngamia).. A videli sme ešte dva veľké pštrosy (mbuni) a páva (tausi).





Deti boli z výletu nadšené a ja tiež!

O skvelé zážitky tu určite nie je núdza :)

Rising Stars

Už dlho som sa neozvala, tak dnes toho bude trošku viac...
Dnešný "článok" chcem venovať naším chlapcom z centra Lang'ata. Dostala som otázku, či už lepšie rozoznávam tie čierne tváričky... No, môžem sa pochváliť, že sa to stále zlepšuje, pomaly, ale isto ;). Už mi nepripadajú všetky čierne tváre rovnaké. Nie sú totiž úplne čierne, ale majú rôzne odtiene. A každá má iné črty (ktoré som spočiatku ani nevnímala)... Niektoré tváre sú mi už dobre známe, niektoré si stále neviem s niečim spojiť...

Ďalšou výzvou je teraz pre mňa zapamätať si mená chlapcov. Najlepšie si asi pamätám svojich žiakov - keď učím, tak občas mrknem na zasadací poriadok, čo som si nakreslila na papier a podľa toho viem, ktorý chlapec je ktorý. Našťastie sa nepresádzajú, pretože každý chlapec má svoju lavicu a v nej svoje školské veci, takže sa na môj zasadací poriadok môžem celkom spoľahnúť. Ak si ho, pravdaže, nezabudnem doma :-P. Akonáhle však vybehnú z triedy, opäť mám problém ;) Tým viac, keď sú všetci oblečení v rovnakých uniformách.

Keď sa pred obedom prezlečú do bežného, pamätám si ich podľa toho, čo majú na sebe... Obmieňať to moc nemajú ako, keďže každý má len zopár kusov...

Chlapci sa veľmi radi fotia, rovnako radi robia aj vtipné aj seriózne pózy...

Ľahko sa pamätajú aj chlapci s výraznejšími prejavmi - tí sa vlastne pamätajú najlepšie. Taký Albert by mal najradšej každého novopríchodzieho iba pre seba ;) A Abdi je najmladší a najzlatejší zo všetkých a aj si je toho vedomý ;) Gotfrey bol odzačiatku akýsi chorý, tak sme si ho tiež dobre zapamätali. Joel mal také výrazné, smutné oči, ale vedel sa aj naširoko usmiať...


Veľkým "škrtom cez rozpočet" bolo minulotýždňové strihanie vlasov, teda presnejšie - holenie hláv. Pod strojček išli rad radom všetci naši chlapci a keď som ich potom videla, mala som z toho riadny mišmaš ;-) Teraz si musím nielen odznova zvykať na ich nový imidž, ale aj hľadať nové rozpoznávacie znaky u tých, ktorých som si pamätala podľa "účesu" ;)

A prečo som písala o Joelovi v minulom čase? Lebo včera večer z centra ušiel :( Urobil to už viackrát, naposledy ho už ani nechceli vziať späť. Keď žil na ulici, fetoval lepidlo a akosi sa mu nepodarilo tejto závislosti zbaviť. A pre útek mal asi aj ďalšie dôvody - možno mu chýbala sloboda, ktorú si na ulici mohol užívať plnými dúškami - robiť čo chce a kedy chce... Možno sa nechcel vrátiť domov na prázdniny... Ktovie... Všetkých nás to veľmi veľmi mrzí - zvlásť, keď sa chlapec nemá ani kam schovať na noc a tie sú tu teraz veľmi veľmi chladné... Vyzeralo to s ním už celkom nádejne, a teraz... No, už ho môžeme len zveriť do Božích rúk...

Tento týždeň je posledný týždeň tohto trimestra. Záverom trimestra sa konajú akési štátne skúšky, niečo ako u nás monitor. Naši chlapci ich už majú za sebou a tak posledné dni trávime hrami a ďalšími aktivitami. V piatok sme mali športový deň, dnes, keďže vytrvalo mrholilo, sme sa celé doobedie hrali spoločenské hry, skladali puzzle, stavebnice a pod. Také pexeso ich dokáže úplne pohltiť ;) Zajtra ideme na výlet, pozrieť sa na žirafy, slony a krokodíly. Sama sa veľmi veľmi teším!!!
Tak zatiaľ aspoň toľko...
God bless you...

Farewell

...alebo rozlúčka, zažili sme ich tu za ten krátky čas už niekoľko.

Afričania sa veľmi radi lúčia, či skôr, aby to nevyznelo nijak negatívne - veľmi radi vyjadrujú vďačnosť za prejavené dobrodenia. Odkedy sme prišli, zúčastnili sme sa asi na troch či štyroch takých veľkých slávnostiach.

Prvá bola venovaná dobrodinke z Ameriky, volajú ju Mama Rosa (takto úctivo tu titulujú každú vydatú ženu, a niekedy ani vydatá nemusí byť - aj mne sa už takého titulu dostalo od tunajších kňazov, i keď to bolo len zo žartu ;)). A keďže Mama Rosa odchádzala len niekoľko dní po našom príchode, spojili jej ďakovno-rozlúčkovú slávnosť s uvítaním nových dobrovoľníkov (to ako mňa a Adi :-)). Bolo to veľmi milé.

Taká slávnosť, to je program na celý večer. A pre tých, ktorí na nej vystupujú, to obnáša ešte niekoľkodňový tréning vopred. Na programe bolo takmer 10 tanečných, speváckych (či jedným slovom hudobných) a recitačných čísel. Vystupovali skupinky chlapcov i dievčat, i miešané, z tunajšej školy Bosco Boys. Niektoré tanečné choreografie boli naozaj dych-vyrážajúce - zvlášť také typicky africké natriasanie, podupkávanie a poskakovanie. Je úžasné vidieť to naživo! Obdivujem ich výdrž a tiež pohybové nadanie, už od útleho veku... Niektoré čísla boli aj jednoduchšie - na jedno také vytiahli na pódium aj nás ako čestných hostí. Zopár jednoduchých pohybov som zvládla aj ja, ani z tempa som moc nevypadávala. Ale držať s nimi krok a dych by som nevydržala dlhšie než tých zopár minút. Možno po niekoľko mesačnom trénovaní... ;-)

Neodmysliteľnou súčasťou takýchto slávností sú rozlúčkové, ďakovné a uvítacie reči. Odznie ich hneď niekoľko - takmer každá skupinka, čo vystupuje, uvedie svoj kúsok aspoň stručným poďakovaním a uvítaním či pozvaním k príjemnému zážitku. Výsostné postavenie má riaditeľ centra, ale k slovu sa dostanú aj samotní hostia, ďalší kňazi, aj niekoľko chlapcov. Nemajú s tým najmenší problém. Ja osobne som veľmi rada, že odo mňa žiadnu reč ešte nežiadali. Ale hádam sa to od nich postupne naučím - veď nevolia komplikované a extra vznešené slová. Stačí im jednoduché ďakujem a prianie všetkého dobrého v ďalšej práci. Akurát neviem, ako to robia, že to natiahnu na 5 aj viac minút ;-)

Ďalšia slávnosť, alebo "entertainment evening", bola pri príležitosti návštevy z Holandska. Hosťovali sme jeden týždeň skupinku asi desiatich dobrovoľníkov z Holandska, ktorí potom cestovali ďalej do Ugandy. Za ten čas, čo tu boli, pochodili toho v okolí viac ako my za celé tri týždne! ;-) Okrem toho sa venovali našim deťom a pripravili pre nich program na celé dva dni, zatiaľ čo my sme mali workshop a školenie.

Posledné ďakovanie a lúčenie bolo so saleziánmi, ktorých "prevelili" na nové pôsobisko a tiež s odchádzajúcimi bratmi. Bratmi tu volajú buď tých, ktorí by chceli vstúpiť k saleziánom alebo aj do inej rehole (k jezuitom napr.) a tu si vykonávajú akúsi pastoračnú či pedagogickú prax. Niektorí už majú za sebou aj nejaké tie sľuby. A niektorí len skúšajú takýto životný štýl, a keď majú možnosť privoňať k inému, príliš sa tomu nebránia... Otázka povolania je aj tu zložitá a jej vyriešenie si vyžaduje veľa času aj skúseností... Prikladám zopár fotiek zo spomínaných rozlúčok.. Všetci to tu berú úplne vážne, i keď nám to môže pripadať trochu smiešne, keď ostatní bratia spievajú úplne vážnymi hlasmi monotónnu pieseň Bye bye bye brother XXX, we wish You all the best until we meet again in heaven... Stále sa od nich máme čo učiť...
God bless you all!

Nairobi

Jambo :)

Vcera sme mali day off, cize volno. Nechali sme sa pozvat od dvoch (uz starsich) chalanov do centra mesta. Jeden je ucitelom v Bosco Boys a uvazuje nad "jezuitstvom" a jeho kamarat si zije celkom europskym sposobom zivota vdaka dobrej praci v Orange a dalsim jeho znalostiam a skusenostiam, aj z Europy.

Nairobi je obrovskeee, plne mrakodrapov. Je to moderne mesto s pekne upravenymi parkami, vysokymi betonovymi budovami, ulicami plnymi ludi... Chybali mi tam akurat historicke budovy, ktore su take typicke u nas doma... Fotka je z jednej vyhliadky na mesto...

Zaujimave bolo stretnut na ulici poulicnych kazatelov - vykrikovali na plne hrdlo hoci ich nik nepocuval. Tiez ma prekvapilo, ked som videla len tak pod stromami, na travniku alebo aj inde lezat spiacich ludi...

Navstivili sme asi najvaecsiu atrakciu v centre Nairobi - Massai Market - Masajsky trh. Na relativne malej ploche je tam mozno najst nesmierne mnozstvo vselijakych ozdob - nausnic, naramkov, nahrdelnikov, salov a satiek, oblecenia, tasiek, sosiek, drevenych masiek, obrazov a dalsich tradicnych vyrobkov. Vsetko to prekypuje farbami a same sa nuka ku kupe. Predavaci to tiez vedia - presvedcivo ponukaju svoj tovar, vsimnu si kazdy dlhsi obdivny pohlad... ked som sa uz s nejakym pustila do reci, nechcel ma pustit od svojho "stanku" kym som mu aspon neslubila, ze sa este vratim. Stanky v pravom zmysle slova tu nie su - tovar je rozlozeny na plachtach na zemi alebo na roznych stojanoch, takze si bolo treba davat dobry pozor, kam clovek stupa...

Este sme sa sli pozriet do katedraly Svatej Rodiny. Je oooobrovskaaaa! Zvonku nevelmi pritazliva, vnutri mohutna a uz ovela sympatickejsia, a to nielen vdaka farebnym oknam...

Tak aspon tolko z Nairobi, metropoly vychodnej Afriky...








Posledne dve fotky uz nie su z centra, ale z akehosi skanzenu typickych africkych osad, nazyvaju sa "boma". Priamo k nim sme sa nedostali, lebo sa tam platilo velmi vysoke vstupne pre turistov (domaci to mali za 1/6 sumy). Ale aspon sme videli africkeho divocaka (ten clovek pod stromom aj nadalej nerusene spal) a po prvykrat nazivo aj opicu - paviana, po anglicky baboon. Vraj su dost agresivne - preto sme si od nej udrziavali uctivu vzdialenost...






Srdecne pozdravy z Afriky!

Info, data, fakty... ;)

Kedze ja mam rada vo veciach poriadok, prinasam zopar dolezitych, faktickych a hadam aj zaujimavych informacii o nasej misii.
Do centra Bosco Boys v Nairobi (hlavnom meste Kene - pre neznalcov zemepisu ;-)) sme sa s Adou dostali po, netradicne, viac ako rocnej priprave salezianskych misijnych dobrovolnikov. Vyslalo nas SAVIO o.z. - slovenska neziskovka podporujuca salezianske misie rozne po svete. Ak Pan Boh da, budeme tu pol roka a vratime sa po Vianociach, koncom decembra.
A teraz priamo k nasej misii...

Na africku podu sme vstupili dna 29. juna 2010 po tom, ako sme takmer 20 hodin na ziadnej pode nestali ;-). Ak teda za podu nepovazujem podlahy v budovach letiska -tam sme stravili cca 1 hodinu vo Viedni, 5 hodin v Istanbule (nedovolili nam vyjst von :-( na fotke je Istanbul, ako sme ho mali moznost vidiet z haly) a vyse 3 hodiny v Nairobi v letiskovej kaviarnicke, kym nas vyzdvihli saleziani. Vo vzduchu to bolo najskor 2 a pol hodky a potom cosi vyse 6 hodin - z Istanbulu do Nairobi sme preleteli cca 5 000 km... Este zopar zaujimavosti - leteli sme rychlostou cca 600km za hodinu a vo vyske 10 545 m n.m. bolo -44°C.

Tak zatial aspon tak...

Striedame sa pri internete a moj cas prave konci...

God bless you :)

Skolenie

Karibu!
Vitajte pri citani dalsich sprav z Afriky. Boli sme teraz niekolko dni bez internetu... Tak skusim aspon trosku dobehnut zameskane...
Ponukam vam mail, ktory som pisala uz davnejsie, ale nepodarilo sa mi ho este uverejnit (najdete ho v zavere tohto prispevku) Je o workshope, ktory sme mali minuly tyzden vo stvrtok. Tykal sa nasho centra Rising Stars. Nasledujuce dva dni sme boli opat na skoleni, tentokrat pre zamestnancov oboch centier: Bosco Boys-Kuwinda a Langata. Ten druhy bol o detskych pravach a o tom, ako pristupovat k detom z ulice a ako sa im co najlepsie venovat a pomahat im. Bolo to nesmierne zaujimave a obohacujuce, zvlast pre mna, ktora som v tomto odbore novacikom. A nielen obsah ma nadchol, ale aj cely priebeh a forma skolenia. Bolo naozaj na vysokej urovni, mali sme skveleho skolitela. Obcas som mu sice nerozumela z celej vety ani slovo, ale vedel vyborne narabat s hlasom, vedel zaujat, vyborne argumentoval a bola ho plna cela miestnost, po obvode ktorej nas sedelo na stolickach vyse 40 ucitelov a vychovavatelov z centier Bosco Boys. Naozaj dobry zazitok. Asi som mala predsudky voci Africanom (clovek si ich nevdojak predstavuje leziacich pod palmami a bananovnikmi, nic nerobiac cely den ;-)), pretoze teraz velmi stupli v mojich ociach, po tom, ako som videli ich nasadenie pre vec, ich schopnost zorganizovat sa a aj ich myslienkove pochody...
Tak zatial asi tolko. Prikladam este fotografiu zo skolenia... :)
A tu je slubeny mail z 8.7.:

Habari?
Ak sa mate dobre, odpoved znie Nzuri! Ak este lepsie, tak Nzuri sana! :)
V mojom pripade je to Nzuri sana! :) Dnes sme mali vynimocny den. Mali sme workshop pre pracovnikov v Langate o dalsom fungovani centra. Do centra „DB YES“, salezianskeho vzdelavacieho centra vzdialeneho asi 15 minut cesty, sme sa doviezli 11 (jedenasti!!!) v 9-miestnom aute. Bol to zazitok! :-D Zvlast po tunajsich deravych cestach :P. Trosku to uz pripominalo tunajsie matatu, male autobusy hromadnej dopravy. Cestovat nimi je skutocne jedinecny africky zazitok, ktory sa nam s Adou zatial nenaskytol, ale urcite si to coskoro vyskusame :) Ale naspaet k nasmu workshopu.
Nas tim tvori otec Makarios z Kanady, jeho sesternica a vyznamna dobrodinka Mama Chahira (ch citaj ako s s maekcenom ;)), dvaja chalani odchovanci Bosco Boys, jeden mlady jezuita na praxi, reholna sestra, jedna mlada ucitelka, manazer centra, mlada dobrovolnicka z Nemecka, Ada a ja. Pracovali sme dost systematicky a efektivne, keby nie tie cierne tvare okolo a v neformalnych chvilkach svahilcina, pripadam si uplne ako v Europe ;-). Spisali sme kopec napadov aj konkretnych bodov pre zlepsenie, obohatenie fungovania centra... pre dobro nasich chlapcov...
V centre Bosco Boys Langata je okolo 40 chlapcov vo veku od 5 do 15 rokov, ktorych predchadzajucim domovom bola ulica. Mnohi boli zavisli na fetovani lepidla, mnohi sa zivili kradezami, boli sexualne zneuzivani clenmi vlastnej rodiny alebo vlastnu rodinu vobec nepoznaju. Ich zivotne pribehy su takmer neuveritelne a skutocne chytaju za srdce. Cielom nasho „rehabilitacneho“ centra je poskytnut im akoby nahradnu rodinu, pomoct im zbavit sa zavislosti a osvojit si zakladne navyky (hygienicke, spolocenske...) a vedomosti. Nasledne prechadzaju chlapci do centra Bosco Boys Kuwinda...
Nasi chlapci, alebo inak - nase Rising Stars, su naozaj vynimocnymi osobami a osobnostami. To je jedna z hlavnych veci, ktoru ich chceme naucit - ze maju na viac nez je zivot na ulici. Ja mam stale velky problem rozoznat jedneho od druheho (po mene si pamatam asi troch ci styroch), ale pomaly sa to ucim a dufam, ze vas s nimi budem moct postupne zoznamovat...
No a na dnes uz hadam aj stacilo.
Tesim sa na dalsiu prilezitost napisat vam.
God bless you!

Z mailov...

Nemam vela casu na internet, tak aby tu prazdno nebolo, pridam sem aspon mail, co som posielala 2.7. Ak ho teda niekto este necital, prajem prijemny kulturny zazitok ;-) A este na ilustraciu - nech sa paci fotka z nasho dobrovolnickeho domceka so spolubyvajucou Susan a dalsimi dvoma mladymi ucitelkami z Bosco Boys.

Karibu! Vitajte!

Srdecne pozdravujem spod Juzneho kriza :) Konecne som sa dostala k internetu, tak skusim aspon strucne zhrnut ten obrovsky kopec dojmov, zazitkov a novych informacii, co sme tu za tych par dni nabrali.

Uz len taka cesta lietadlom do Nairobi, este ked zahrna pathodinovu pauzu na letisku v Istanbule, je velkym zazitkom. Mali sme stastie na spolucestujucich aj na podavane menu v lietadle, tak sme si to celkom vychutnali :) Hoci pocas nocneho letu sme z Afriky nic nevideli a na lepsi spanok sa nam nedali sklopit sedadla, lebo sme sedeli pri unikovom vychode. Ale inak parada :)

Tu v centre Bosco Boys je to skoro ako doma, v civilizovanej Europe. Najvaecsim rozdielom su tie cierne postavy a postavicky vsade naokolo. Dalej svahilcina, anglictina, ktore nam sposobuju tazsie i vesele chvile :) a tiez nepriatelske bakterie, na ktore sa snazime davat si co najviac pozor...

Inak, ubytovanie v nasom domceku pre dobrovolnikov je viac nez nadstandartne ;) Mame nevrzgajuce postele, splachovacie zachody, teplu vodu v sprchach, cerstvo vymalovanu izbu a mozno bude aj kaplnka :-))) Afriku nam tu vnutri pripominaju hlavne hufy mravcov na kuchynskej linke ;)

Co sa nasej prace tyka, chodievame denne do centra Langata pre chlapcov z ulice. Su tam priblizne 5 az 15 rocni a je ich tam 36 a su neuveritelne zlati :))) Napriek ich neuveritelne tazkym zivotnym osudom... Obcas sa strhne bitka alebo zmiznu niekomu veci, obcas sa im do niecoho nechce a obcas nieco nechapu (hoci my veci nechapeme castejsie ako oni ;)), ale celkovo su to deti vyborne vysihnute neoficialnym nazvom centra - Rising stars :) My tam ucime anglictinu a nabozenstvo a snazime sa s nimi skamaratit a pomoct im v ich problemoch...

Centru Langata "sefuje" (neviem ci oficialne) jeden otec - father z Kanady. Velmi milo sa nas ujal a intenzivne nas oboznamuje s fungovanim tunajsieho sveta. Tak isto aj tu pritomni dobrovolnici z USA a nakoniec aj samotni chlapci, teda, pokial im rozumieme...

Urcite vas zaujima este kopec veci, ale nemozem tu presediet celu noc! ;) Hlavne ak mam rano vstat o 5.45, co je tu obvykly budicek! :-( Ale stoji to za to, kazdy den zazijeme tooolko novych veci!

Este jedna casta otazka - pocasie: No, skoro ako u nas doma.. Ale su tu dost velke vykyvy - v noci dost zima a cez den na slniecku riadne teplo. Ale teraz je dobre, lebo je casto pod mrakom... A tak...

Este sa nam tu pod oknami pasu kravy :) a v noci nas strazia velmi agresivne strazne psy, takze po pol jedenastej je zakaz vychadzania. Velmi rychlo sa tu stmieva aj rozvidnieva, priblizne okolo siedmej...

Tak zatial tak. Dufam, ze som vas aspon trochu uspokojila ;) Tesim sa az vam budem pisat dalsie spravy :) a aby boli dobre, prosim o vytrvalost vo vasich modlitbach za nas. My tu na vas tiez pamatame... :)

Majte sa krasne, pozehnane!

Klara :o)

Uvod ;)

Srdecne pozdravujem z Afriky :) Skusim sem aspon trochu pravidelne pridavat nejake spravy a spravicky z nasej misie v Afrike :) Nasej preto, lebo som tu spolu s Adou, a ako by ona urcite dodala, lebo Pan tak chcel :) a tak verime a kazdy den to aj zijeme, ze je tu s nami aj On :)
Tak zatial tolko na uvod a dufam, ze coskoro dovidenia ;)