Afričania sa veľmi radi lúčia, či skôr, aby to nevyznelo nijak negatívne - veľmi radi vyjadrujú vďačnosť za prejavené dobrodenia. Odkedy sme prišli, zúčastnili sme sa asi na troch či štyroch takých veľkých slávnostiach.
Prvá bola venovaná dobrodinke z Ameriky, volajú ju Mama Rosa (takto úctivo tu titulujú každú vydatú ženu, a niekedy ani vydatá nemusí byť - aj mne sa už takého titulu dostalo od tunajších kňazov, i keď to bolo len zo žartu ;)). A keďže Mama Rosa odchádzala len niekoľko dní po našom príchode, spojili jej ďakovno-rozlúčkovú slávnosť s uvítaním nových dobrovoľníkov (to ako mňa a Adi :-)). Bolo to veľmi milé.
Taká slávnosť, to je program na celý večer. A pre tých, ktorí na nej vystupujú, to obnáša ešte niekoľkodňový tréning vopred. Na programe bolo takmer 10 tanečných, speváckych (či jedným slovom hudobných) a recitačných čísel. Vystupovali skupinky chlapcov i dievčat, i miešané, z tunajšej školy Bosco Boys. Niektoré tanečné choreografie boli naozaj dych-vyrážajúce - zvlášť také typicky africké natriasanie, podupkávanie a poskakovanie. Je úžasné vidieť to naživo! Obdivujem ich výdrž a tiež pohybové nadanie, už od útleho veku... Niektoré čísla boli aj jednoduchšie - na jedno také vytiahli na pódium aj nás ako čestných hostí. Zopár jednoduchých pohybov som zvládla aj ja, ani z tempa som moc nevypadávala. Ale držať s nimi krok a dych by som nevydržala dlhšie než tých zopár minút. Možno po niekoľko mesačnom trénovaní... ;-)
Neodmysliteľnou súčasťou takýchto slávností sú rozlúčkové, ďakovné a uvítacie reči. Odznie ich hneď niekoľko - takmer každá skupinka, čo vystupuje, uvedie svoj kúsok aspoň stručným poďakovaním a uvítaním či pozvaním k príjemnému zážitku. Výsostné postavenie má riaditeľ centra, ale k slovu sa dostanú aj samotní hostia, ďalší kňazi, aj niekoľko chlapcov. Nemajú s tým najmenší problém. Ja osobne som veľmi rada, že odo mňa žiadnu reč ešte nežiadali. Ale hádam sa to od nich postupne naučím - veď nevolia komplikované a extra vznešené slová. Stačí im jednoduché ďakujem a prianie všetkého dobrého v ďalšej práci. Akurát neviem, ako to robia, že to natiahnu na 5 aj viac minút ;-)Ďalšia slávnosť, alebo "entertainment evening", bola pri príležitosti návštevy z Holandska. Hosťovali sme jeden týždeň skupinku asi desiatich dobrovoľníkov z Holandska, ktorí potom cestovali ďalej do Ugandy. Za ten čas, čo tu boli, pochodili toho v okolí viac ako my za celé tri týždne! ;-) Okrem toho sa venovali našim deťom a pripravili pre nich program na celé dva dni, zatiaľ čo my sme mali workshop a školenie.
Posledné ďakovanie a lúčenie bolo so saleziánmi, ktorých "prevelili" na nové pôsobisko a tiež s odchádzajúcimi bratmi. Bratmi tu volajú buď tých, ktorí by chceli vstúpiť k saleziánom alebo aj do inej rehole (k jezuitom napr.) a tu si vykonávajú akúsi pastoračnú či pedagogickú prax. Niektorí už majú za sebou aj nejaké tie sľuby. A niektorí len skúšajú takýto životný štýl, a keď majú možnosť privoňať k inému, príliš sa tomu nebránia... Otázka povolania je aj tu zložitá a jej vyriešenie si vyžaduje veľa času aj skúseností... Prikladám zopár fotiek zo spomínaných rozlúčok.. Všetci to tu berú úplne vážne, i keď nám to môže pripadať trochu smiešne, keď ostatní bratia spievajú úplne vážnymi hlasmi monotónnu pieseň Bye bye bye brother XXX, we wish You all the best until we meet again in heaven... Stále sa od nich máme čo učiť...God bless you all!
No comments:
Post a Comment